Sneh nebol tým najväčším problémom, veď ho mám celkom rada. Slovo celkom zdôrazňujem, pretože so snehom sú spojené guľovačky, šmýkanie horšie ako na ľade a tak.
Niekoľko sekúnd po tom, ako som vyšla z domu som zakopla o neexstujúci kameň (alebo sa mi dvihla cesta?) a musela som sa rýchlo zachytiť o vchodové dvere, aby som nepadla na klzkých schodoch. Našťastie som udržala akú - takú rovnováhu a nablízku bola sanitka, ktorá práve stála pred bránou. Vzdychla som si, snáď sa to už nezopakuje. Cestou na zastávku som si pripadala ako na Sibíri, v Bratislave napadlo niekoľko centimetrov snehu a už je kalamita! A aká! No autobusy našťastie nemeškali. Teda nanešťastie, pretože som zase nič nestíhala a musela som bežať cez celé parkovisko až na zastávku. Mám rada zimu, všetci ju majú radi (teda aspoň väčšina), no nemám ju rada vtedy, keď som premočená do poslednej nitky a musím bojovať o to, aby ma tí, ešte premočenejší ľudia nevystrčili von z autobusu.
Po dlhých desiatich minútach som vystúpila z 95 a vyšla po klzkých schodoch na terasu, kde bolo tiež niekoľko centimetrov mokrého snehu. K tomu všetkému ešte začal fúkať studený vietor a ja som si práve dnes nezobrala šál. Nadávala som na všetkých, ktorí ma napadli, že mi tento môj "prešľap" mohli pripomenúť!
Cestou do školy som podopierala kamarátku, ktorá svoje nosenie čižmí na podpätkoch nenačasalo práve najlepšie. No aspoň sa nešmýkalo mne! Pred školou sa nekonala obrovská guľovačka - našťastie. Mávam šťastie, že aj keď tie decká nemieria na mňa, vždy to schytám. Myslím, že mám pod bundou schovaný akýsi magnet, ktorý všetok sneh priťahuje neskutočnou silou!
Sneh ma prenasledoval takmer celý deň. Od rána až do večera. Dokonca aj v škole! Neviem, ako pomenovať generáciu dnešných tínedžerov, ale pomenovanie: Nedonosená Kengura by bolo asi prislabé. Niektorí moji spolužiaci otvorili dokorán všetky okná a ohadzovali sa snehom, ktorý ostal zamrznutý na parapete. Ale čo by som viac mohla čakať od ľudí, ktorí sa cez prestávky hrajú na Šmolkov?
Večer som sa do guľovačky aktívne zapajála aj ja. A potom to aj tak vyzeralo. Pred budovou gymnázia na Pankúchovej ulici sme mali dostatok snehu, aby som išla s ľadovcami na hlave domov. A to vôbec nebývam blízko! Celá mokrá - od hlavy až po päty, vrátane vlasov som stála v autobuse - pod mojimi nohami vznikol druhý Tichý oceán, na hlave by mi mohol pokojne havarovať Titanic - všetko to malo aspoň jednu obrovskú výhodu, mala som dostatok voľného priestoru v okruhu niekoľko metrov. Možno to bolo mojím vzhľadom, možno to bolo tým, že o pol ôsmej večer boli ulice načisto vyľudnené.
Áno, sneh máme všetci radi... dá sa do určitej mieri akceptovať. Ak ešte raz napadne sneh, nevyjdem z domu ani na krok!
